Bombardovanie kľúčových energetických bodov ruskými vojskami spôsobilo na Ukrajine nedostatok elektrickej energie, dôsledkom čoho sú plánované aj neplánované výpadky v sieti. A tak ani v oblastiach, kde boje síce neprebiehajú, ľudia nemôžu žiť ako-tak normálny život. Viac ako problematické je fungovanie nemocníc, škôl ale aj bežných domácností. Preto pomáhame výkonnými generátormi - elektrocentrálami škole, detskému domovu a takisto aj viacerým jednotkám vojakov, ktorí bojujú aj za našu slobodu.
Projekt v horskej dedinke Agouti v pohorí Atlas v Maroku sa zameriava na konkrétnu pomoc miestnej komunite. Začalo to školou, ale zo zbierky sa nakúpilo aj niekoľko domácich zvierat pre konkrétne rodiny. Pomoc rozvíjame aj vo forme podpory štúdia na „college“ (druhom stupni základnej školy) v susednom údolí.
Agouti je „nejaká“ dedinka (Google Maps), ktorú v rámci svojej dovolenky v podstate náhodou navštívila Jana Vavřincová z Berkatu. A spontánne sa jej obyvateľom rozhodla pomôcť. V malom, podľa možností, ale veľmi konkrétne a adresne.
Začala zbierkou pasteliek a písacích potrieb, ktorá tam osobne aj s rodinou doniesla v baťohu. Pri ďalších cestách pokračovala okuliarmi či ponožkami... V horách v Maroku býva veľká zima a kúrenie tam nikto nemá.
V nádväznosti na kúpu kureniec pre miestne rodiny, sme zabezpečili aj ovce. Domáci sa o ne starajú šikovne, ovce často majú už aj jahniatka. Okrem mlieka je možné zužitkovať aj srsť. Na druhú stranu, v pohorí Atlas nie je jednoduché pre zvieratá zabezpečiť stravu na zimu...
Našim spolupracovníkom a partnerom v Agouti je miestny učiteľ Aziz (na fotke), ktorý je veľmi pokrokový - aj vďaka staršiemu notebooku, ktorý sme mu darovali - a oddaný miestnej komunite. V jednom z mailov nám napísal, že robíme niečo skutočne dobré: „Je len jeden cieľ – pomôcť ľuďom a vidieť radosť v ich očiach bez toho, aby sme od nich niečo očakávali.“
Projekt v Maroku začal z iniciatívy Jany Vavřincovej z Berkatu v Čechách, ktorá dedinku Agouti niekoľkokrát osobne navštívila:
V jednej miestnosti sedelo asi 20 detí vo veku okolo 10 rokov, dievčatá vzorne v šatke. Všetci sa na mňa pozerali ako na zjavenie. Bodaj by nie - biela cudzinka v turbane, ktorá hovorí arabsky a francúzsky. Pán učiteľ, nefalšovaný Berber, nás pozval do triedy a nechal ma učiť. Skúšala som deti v zmesi arabčiny a francúzštiny. Bol to nádherný zážitok, chlapci boli odvážni, dievčatá trochu zarazené, ale všetci boli spontánne a v očiach bola túžba po poznaní. Na písanie v škole mali malé hlinené tabuľky. Nech sa na marockom vidieku pohnete kamkoľvek, zbiehajú sa deti a nechcú peniaze, ale stylo - pero. Lúčili sme sa neradi, ale v mojej hlave sa rodil nápad trochu im pomôcť a hlavne tie perá a iné písacie potreby priviezť...
